KOSICE:ONLINE 06.06.2024 : Shejbal si splnil všetky hádzanárske sny. Po návrate domov zažil šok z (ne)kultúry

Obaja to dotiahli až na majstrovstvá sveta, no zatiaľ čo Shejbal senior ostal po zavesení dresu na klinec v hádzanárskom svete ako tréner, Michal podobné pokračovanie kariéry neplánuje.

Rozhodnutie skončiť oznámil brankár košického HK už pred záverečnými duelmi série o bronz proti Bojniciam. V rozhodujúcom piatom súboji podľahli zverenci Martina Liptáka Kúpeľníkom 24:28 a Michal tak skončil bez medaily na krku. Ako však v našom rozhovore prezradil, všetky jeho športové túžby boli naplnené už dávno predtým.

Michal, prebolelo už sklamanie z prehry v poslednom zápase kariéry?

Michal Shejbal: Určite som si prial, aby som vyhral svoj posledný zápas a mohol sa rozlúčiť s medailou. Teší ma aspoň to, že som sa mohol víťazne rozlúčiť v tom zápase predtým a s domácimi priaznivcami sme sa lúčili s úsmevom. Taký je jednoducho šport, prináša chvíle radosti i smútku.

Doľahli na vás v bránke emócie spojené s tým, že v nej stojíte naposledy?

Poviem pravdu, viac som to prežíval vo štvrtom zápase série doma. Poobede som zoštátnicoval a bez obedu som išiel ešte v obleku do haly. Tešil som sa z toho, že som ukončil štúdium na Technickej univerzite, fakulte FBERG, odbor Využívanie alternatívnych zdrojov energie. Aj touto cestou by som sa poďakoval škole za to, že mi ako športovcovi umožnila získať inžiniersky titul. No a potom sme večer zdolali Bojnice, takže to bol krásny deň.

Ako hodnotíte sezónu 2023-24 celkovo?

Bola hlavne náročná a zvláštna. Celá liga bola divná. Niektoré mužstvá hrali v základnej časti výborne, potom odpadli. Aj my sme mali svoje dobré i horšie chvíle. Výborne nám vyšlo štvrťfinále, v ktorom zavážili naše skúsenosti. V semifinále sme nemali proti Prešovu šancu, ale bronz bol reálny. Vyhrali sme prvý zápas vonku a veľká škoda domácej prehry v druhom súboji. Tam sme si to asi celkovo prehrali.

Spomenuli ste ukončenie inžinierskeho štúdia. Budete sa venovať svojmu odboru aj v praxi?

Čírou náhodou som sa dostal do úplne iného odvetvia a ja už pracujem v chemickej spoločnosti Dubochem v Dubovej. V tomto plánujem pokračovať a aj preto som sa rozhodol ukončiť športovú kariéru. Mám aj malú dcérku a už sa to všetko skĺbiť nedá. Aj keď si myslím, že pár rôčkov by som ešte odchytať vedel. Po tých rokoch sa už ale patrí venovať víkendy a voľný čas aj rodine. V tomto smere mám veľké dlhy.

Existuje možnosť, že ostanete pri hádzanej aj v nejakej inej forme. Napríklad ako tréner?

Momentálne som nad tým neuvažoval a túto kapitolu vnímam ako uzatvorenú. Jedného dňa možno, ale trénerom nikdy nebudem. Klasickým nie, možno by som sa v budúcnosti venoval výlučne brankárom. Teraz to však reálne nie je.

Keď už je reč o trénerstve, ktorý z vašich trénerov vám dal najviac?

Určite otec. V čase môjho začiatku v roku 1995 hrával v Nemecku a on ma priviedol na palubovku. Od malička som videl, ako žije hádzanou a pre mňa bolo toto prostredie prirodzené. Pôvodne som chcel hrať v poli, ale povedal mi, že neviem dobre po nemecky a v bránke toľko hovoriť nemusím. Nebyť toho, mohol som byť dobrá ľavá spojka.

Neoľutovali ste to nikdy? Divákom v hľadisku sa miestami zdá, že brankári musia byť blázni. Kto by si nechal dobrovoľne páliť na hlavu lopty letiace neuveriteľnou rýchlosťou?

Musím povedať, že ja som do hlavy často nedostával. V staršom veku už vôbec nie. V Nemecku som mal šťastie na trénera Petkoviča, ktorý mi vštepoval balkánsky štýl a ten bol založený aj na tom, že postoj vám umožňoval vyhnúť sa zásahom do hlavy. Nikdy som nedostal poriadnu ranu a do hlavy ma trafili párkrát do roka. Nebolo to teda také zlé.

Nebol tam teda nejaký strach z tvrdej rany?

Človek strach má, ale väčšinou sa stihnete uhnúť. Na tréningu sa uhnete vždy, v zápasoch zatnete zuby a veríte, že vás to netrafí. Po toľkých rokoch to ale nevnímate. Hádzanou som sa živil dvadsať rokov a také veci som už bral aicky. Zvyknete si.

Poďme trochu k vašej kariére. Z Košíc ste odišli už ako tínedžer a možno vás pokojne nazvať svetobežníkom. Pôsobili ste v siedmich krajinách, kde ste sa však cítili najlepšie?

V prvom rade bolo fantastické, keď som sa dostal z Košíc do Göppingenu, čiže do prvej bundesligy. To bol sen. Navyše som tam mal obrovské šťastie na brankárskeho kolegu Martina Galiu. Do dnes sme výborní priatelia a navzájom sa navštevujeme. Raz idem za ním ja do Čiech, potom príde on ku mne. Göppingen bol asi mojim najlepším klubom a možno som mal trochu smolu, že som tam nehral vo svojich najlepších rokoch a Galia bol navyše v tom čase skvelý. Potom som išiel do Essenu, ale tam to bohužiaľ skrachovalo a presunul som sa do Švédska. Aj IFK Skövde bol výborný klub a veľmi sa mi páčila i samotná krajina. Tam to bolo super. Potom sme sa stretli s Paťom Hruščákom, Andym Petrom a Pétrom Szabom v Maďarsku. Na to nespomínam rád, pretože to bol zvláštny rok. Mali sme dobré mužstvo a spočiatku to fungovalo. Maďari ma však nepresvedčili a aj tá liga bola zvláštna. Predtým som hral v rýchlych ligách a dostal som sa do motanice. Vtedy som si povedal, že už budem hrať iba v nemecky hovoriacich ligách. Vrátil som sa ale do Košíc a po polroku do nemeckého Coburgu. Nasledoval rok voľna a potom som skúsil Katar, odkiaľ som sa vrátil po dvoch mesiacoch. Prišli krásne roky v rakúskom Kremse a tam som si to užíval. Neskôr sa objavila ponuka nahradiť kamaráta Galiu vo švajčiarskom St. Gallene, ale tam mi to nesadlo a liga bola veľmi pretaktizovaná. Opäť som sa teda vrátil do Košíc a už som sa chystal na koniec. Vtedajší reprezentačný tréner Jensen však na mňa tlačil a chcel, aby som pomohol národnému tímu v boji o šampionát. Išiel som teda do Kremsu a tam sme získali po štyridsiatich rokoch double. To bola nádhera a je to vlastne môj jediný titul. Prišiel covid, čakali sme dcérku a nastal chaos s cestovaním. Rozhodol som sa teda rozviazať zmluvu a napriek silnému záujmu rakúskeho klubu som prišiel do Crows Košice. Tam sa to začalo rúcať a z potápajúcej sa lode som ešte stihol preskočiť do HK Košice. A tento krok neľutujem, veď sme získali striebro, bronz a teraz štvrté miesto.

Dlhé roky ste boli oporou reprezentácie. Na ktorý turnaj v drese s dvojkrížom spomínate najradšej?

Asi na majstrovstvá sveta, ale tých som sa v podstate iba zúčastnil. Na majstrovstvá Európy som sa dostal len preto, že Mišo Meluš nechcel akceptovať rolu tretieho brankára. V tom čase som už bol zbalený na odchod do Göppingenu a pamätám na to, ako keby to bolo včera. V roku 2008 som sa vtedy lúčil s rodičmi a zrazu mi volal tréner Heister s ponukou na šampionát. Jasné, že som to hneď prijal a bol to môj prvý veľký reprezentačný turnaj. Potom prišiel ten svet. Neskôr som bohužiaľ podobnú šancu na veľkom fóre nedostal.

Mali ste počas svojej kariére nejakého súpera, pred ktorým ste mali zvýšený rešpekt? Koho ruka vás strašila?

Najhorším hráčom, ktorého som zažil, bol kórejský ľavák Kyung-Shin Yoon. Hrával v Gummersbachu a potom v Hamburgu. To sa nedalo chytať. Neboli to ani také bomby, ale také „filcky“. Nie nadarmo bol donedávna historicky najlepším strelcom bundesligy. Bombardérov tam bolo viac, ale nepríjemné boli skôr šikovné krídla. V Nemecku sa totiž bránilo inak ako u nás, polovicu bránky kryla obrana, polovicu brankár. Aj vo Švajčiarsku či Maďarsku boli v tomto smere jasné pravidlá a tie sa dodržiavali. Všetko to bolo o spolupráci, u nás je to trochu viac individuálne.

Hlavne v Nemecku ste hrávali vo vypredaných desaťtisícových halách a fanúšikovia tam boli nesmierne prajní. Pristihli ste sa v posledných rokoch v našej extralige pri myšlienkach – čo tu vlastne hľadám? U nás sú predsa len divácke návštevy slabé a tribúny sú plné krikľúňov..

Tak to je veľká pravda a častokrát som bol v šoku. Bavili sme sa o tom s Maťom Stráňovským, Vladom Guzym či Paťom Hruščákom. Aj oni zažili veľkú hádzanú a spoločne sme sa divili, že v hale so sedemdesiatimi divákmi nám tridsiati nadávali a robili si z nás srandu. Tí ľudia vôbec nerešpektovali to, že títo hráči niečo dosiahli. Niečo sme odohrali a oni na nás pokrikovali a správali sa hrozne.  Týka sa to aj mladých hráčov, ktorí v živote neopustili extraligu a na ihrisku neukazujú žiadny rešpekt. Keď sme boli mladí my, tak sme si starších hráčov vážili. U nás v Košiciach sme to mali našťastie v šatni nastavené správne, ale celkovo tom v našej extralige zažil niečo, čo v zahraničí nie. A neboli to pekné skúsenosti.

Čo vám dala hádzaná?

Určite veľa priateľstiev a kolektívny šport je v tomto skvelý. Spoznáte rôzne charaktery, naučíte sa s nimi spolupracovať a to sa dá využiť aj v civilnom živote a v práci. V tomto majú kolektívni športovci výhodu a napríklad v Škandinávii to berú ako výhodu aj v rámci pracovných pohovorov. Naučíte sa pokore, schopnosti prijímať kritiku, ale aj povedať si svoje.

Odporučili by ste teda šport a konkrétne hádzanú aj svojej dcérke?

Na hádzanú by som ju asi nedal, ale nejaký šport určite. Gymnastiku nie, pretože asi bude vysoká po mne. Zatiaľ má však iba štyri roky a nikam ju teda netlačíme. Nechcem, aby bola profesionálna športovkyňa. Viem totiž, čo ten život obnáša. Určite ju však niekam športovať dáme, pretože ide práve o tie správne návyky a kolektív. V istej fáze života však musíte športu obetovať veľa a toto by som pre svoje dieťa nechcel.

Ako teda hodnotíte svoju kariéru celkovo? Ostali nejaké nesplnené túžby?

Dosiahol som všetko, čo som chcel. Ako mladý hráč som sa chcel dostať do áčka. To sa mi podarilo v devätnástich rokoch a hoci iba na jeden zápas, okamžite som sa presunul do Nemecka. Potom som chcel zažiť európsky a svetový šampionát a tieto sny som mal splnené v 24 rokoch. Vedel som, že so Slovenskom sa nedostanem na olympiádu a reálne som zhodnotil aj to, že nikdy nevyhrám Ligu majstrov. Dosiahol som teda svoje maximum, viac v mojich možnostiach nebolo.

Ako vidíte budúcnosť našej hádzanej?

Pozrime sa na základ našej reprezentácie. Ťahajú ju tridsiatnici, veľkých mladých talentov je málo. Filozofiou španielskeho trénera Guricha je dávať šancu mladým, ale to nie je podľa mňa správne. Hrať majú tí najlepší. Nezávislé od veku a obmena musí byť prirodzená. Stavať to len na mladých a potom stratiť kredit, to nie je v poriadku. Mladí majú hrať v národnom tíme vtedy, ak sú lepší ako tí starší. Nie nasilu. Má to samozrejme aj súvis s našou extraligou. Koľko mladých reprezentantov v nej hrá? Prím hrajú spravidla starší hráči. Keď sa na to pozriem spätne, tak súčasné skúsené opory reprezentácie ťahali svoje extraligové tímy už v dvadsiatich. Teraz dvadsiatnici svoje tímy v lige neťahajú. To je teda odpoveď na túto otázku.

Autor : Peter Jesenský